Modrotlač je technika farbenia látkového materiálu, vyrábaného v minulosti z ľanového a konopného plátna, v súčasnosti aj z iných materiálov (napr. bavlna). Vzor tlačený na látku pomocou takzvanej rezervy – zmesi zamedzujúcej zafarbenie látky v mieste vzoru – ostáva po farbení látky modrou farbou z indiga viditeľný (väčšinou v pôvodnej farbe plátna – bielej farbe). Hlavným predpokladom výroby modrotlače je použitie tzv. papu, teda krycej zmesi, a tiež indiga, rastlinného modrého farbiva, ktoré sa získava z tropickej rastliny indigovníka.
Na Slovensku sa modrotlač začala produkovať už v 18. storočí a toto remeslo sa veľmi rýchlo rozšírilo do všetkých krajov. Keďže základným materiálom pre produkciu modrotlače je plátno, jej výroba sa spočiatku koncentrovala hlavne v oblastiach, kde bolo rozvinuté plátenníctvo vo forme domácej výroby. Strediskami plátenníctva na Slovensku boli regióny Oravy, Spiša a Šariša. Vysokou kvalitou vynikalo najmä spišské plátno, ktoré sa v 19. storočí vyvážalo aj do zahraničia. V oblastiach Slovenska, kde bola výroba plátna skromnejšia, získavali modrotlačiari plátno na jarmokoch (často výmenou za vlastné výrobky).
Medzi obyvateľstvom Slovenska sa popularita modrotlače rozšírila v druhej polovici 18. storočia. Modrotlačou farbené látky sa stali obľúbené najmä v meštianskom prostredí a modrotlačiarske dielne vznikli skoro v každom slovenskom mestečku. V priebehu 19. storočia bola modrotlač z mestského prostredia vytláčaná módnejšími továrensky vyrábanými bavlnenými látkami, ale modrotlač sa zase stala obľúbenou vo vidieckom prostredí. Modrotlač sa v tomto období stala dôležitou súčasťou ľudového odevu a prenikla aj do úžitkového textilu (obrusy, prestieradlá, uteráky, posteľná bielizeň). Modrotlač si našla uplatnenie v sviatočnom, ale aj v obradnom, či pracovnom odeve. Medzi špeciálne modrotlačiarske výrobky patrili veľké slávnostné šatky, ktoré sa zvykli používať vo funkcii obradných rúch na krst, svadbu či pohreb. Tieto šatky mali obojstranný vzor. Každá dedina mala svoje obľúbené vzory. Väčšina vzorov mala aj svoje pomenovanie – napr. „kudelkový, stromkový“.
echnika farbenia modrotlačou sa aplikovala najmä na plátno, ale neskôr boli použité aj iné látky (napr. bavlnené). Prepracované vzory sa na látku maľovali buď ručne, ale postupne sa technika zdobenia látok vykonávala drevenou alebo kovovou formou (pečiatkou).
Plátno sa najprv vyvarilo vo vode, do ktorej bol pridaný vápenatý lúh a sóda. Následne sa plátno vypralo v kyseline sírovej, ktorá bola zriedená vodou, a vypláchlo sa v tečúcej vode. Po usušení, naškrobení a vymangľovaní bolo plátno pripravené na tlač vzorov a farbenie. Potláčanie sa robilo s pomocou tzv. papu, teda krycej zmesi, ktorá sa naniesla na modrotlačiarsku formu. Forma sa namáčala do nádoby z papom a následne sa prikladala na plátno. Po uschnutí papu sa plátno v rovnobežných záhyboch vešalo na železnú konštrukciu a ponorilo sa na 20 – 30 min. do studenej zmesi na farbenie, ktorej základnú zložku tvorilo indigo. Celé plátno sa tak zafarbilo, okrem miest, kde bol nanesený pap, ktorý indigo neprijímal. Proces namáčania sa opakoval niekoľkokrát – čím viackrát sa plátno namáčalo tým, tmavšia modrá vznikala. Po nafarbení sa tkanina vložila do slabého roztoku kyseliny sírovej čím sa pap z látky odstránil a vznikol biely vzor na tmavomodrom podklade.
