Rezbárske remeslo má na Slovensku dlhú tradíciu. Svedčí o tom veľa uchovaných pamiatok v podobe starých betlehemov či oltárov v kostoloch. Táto forma umenia si vyžaduje nielen šikovné ruky, ale aj umelecké a duchovné cítenie, a má veľmi blízko k sochárstvu či umeleckému stolárstvu.
História rezbárstva siaha až do praveku. Z tohto obdobia sa však zachovali skôr nástroje slúžiace na opracovanie dreva, a nie samotné rezbárske výrobky.
Výrobky z dreva vznikali najskôr z praktických dôvodov a až neskôr dostali ozdobný a umelecký charakter. V starovekom Ríme a Grécku boli najstaršie sochy vyrobené z dreva, aj keď materiálom číslo jeden bol kameň. Rezbárske remeslo dosiahlo svoj prvý vrchol v Európe v období gotiky, keď šikovné ruky majstrov vyrábali sakrálne diela – oltáre a sochy.
Drevo sa neponechávalo vo svojej pôvodnej podobe, ale pozlacovalo sa a farebne kolorovalo (polychrómované drevo). Zdokonaľovaním spracovania sa však upúšťalo od týchto techník a výrobky sa nemuseli farebne upravovať.
Ako na hojdačke
Počas renesancie, obdobia návratu k antickým tradíciám, boli drevené sochy upravované tak, aby vzhľadom pripomínali kameň alebo kov. Druhý vrchol rezbárskeho umenia nastal v období baroka a rokoka, keď umelecké rezbárstvo využívalo hravú ozdobnosť.
Klasicizmus znamenal opäť návrat ku kameňu a kovu. Drevo bolo „degradované“ len na materiál pre modely, podľa ktorých sa vyrábali sochy. Po období romantizmu charakteristickom jednoduchými plastikami a zdobením maľovanými ornamentmi došlo k rozšíreniu rezbárskeho umenia v období empíru. Drevorezba nahrádzala sochárstvo z bronzu a bola obľúbená hlavne v strednej Európe. V 19. a 20. storočí sa šikovné ruky rezbárov zaoberali hlavne výrobou vyrezávaných ornamentov, ktoré sa lepili na nábytok.
Cechy a rezbárske školy u nás
Spracovaniu dreva sa v minulosti na našom území venovali aj viaceré stredoveké cechy, ktoré vyrábali nábytok, kostolný mobiliár, rámy obrazov, sochy i reliéfy z dreva. Sústreďovali sa vo veľkých mestách ako Bratislava, Banská Bystrica, Trnava, Košice, Levoča. Spolu s nimi vznikali aj rezbárske školy v Štiavnických Baniach, Uhrovci, Bánovciach nad Bebravou, Rimavskej Sobote, Kláštore pod Znievom či v Humennom.
Slovenské ľudové rezbárstvo bolo tiež doplnkom práce včelárov, pastierov či baníkov, ktorí stvárňovali témy zo svojho prostredia alebo čerpali z náboženských tradícií. Dnes sa môžeme s prácou s drevom na „neamatérskej úrovni“ stretnúť napríklad na strednej škole ŠUV v Bratislave (odbor dizajn a spracovanie dreva).
Keď rezbár počúva drevo
Pri výbere dreva sú najdôležitejšie jeho fyzikálne a mechanické vlastnosti, a to hustota a tvrdosť, trvanlivosť, nosnosť, pružnosť či hmotnosť. Rezbári pri práci využívajú najčastejšie lipové drevo, ktoré je mäkké, ale zároveň pevné. Pracujú aj s javorovým, orechovým alebo jelšovým drevom. Vyhľadávanými zdrojmi dreva sú aj čerešňa, buk a jaseň, z ihličnatých stromov je obľúbená borovica. Rezbár musí veľakrát pôvodnú myšlienku upraviť a „rezať podľa vlákien“, s ktorými pracuje. Správny majster teda načúva drevu, čo má v danej chvíli robiť a kedy skončiť.
Čaro dreva
Aj na Slovensku máme rezbárov, o ktorých treba vedieť a ktorí sa venovali či stále venujú práci s krásnym a pôsobivým drevom vo všetkých jeho podobách a formách, hodnotách a účeloch. Patrí k nim napríklad autor známeho betlehemu v Rajeckej Lesnej, Jozef Pekara, jeho majster Jozef Brieštenský, rezbári Ivan Tomeš, Alojz Machaj, Andrej Irša či Jaroslav Kybák. Drevorezbe sa venujú mnohí profesionálni sochári, ale aj samoukovia, ktorých očarila práca s drevom. V časoch masovej výroby je každý kus spod ich rúk jedinečným originálom.
Zdroj: carodreva.sk
