Hrnčiarstvo je výroba keramiky (nádob a predmetov) z pálenej hliny, pôvodne modelovaním v ruke, neskôr s využitím hrnčiarskeho kruhu alebo tvarovaním pomocou foriem. Hrnčiarske výrobky sa vyznačujú charakteristickou hrubozrnnou, pórovitou štruktúrou črepu. Osobitným odvetvím keramickej výroby je džbánkarstvo. S hrnčiarskou výrobou súviselo aj kachliarstvo.
Repertoár hrnčiarskych výrobkov odrážal život a praktické potreby vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu a v menšej miere aj drobných dekoratívnych predmetov. Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov aj na ich prenášanie: hrnce, hrnčeky, krčahy, džbány, fľaše, čutory, misy, taniere, rajnice, pekáče, bábovnice a iné formy na pečivo, na lievance, obedáre, mútelnice na maslo. Medzi výrobkami výtvarne vynikali najmä príležitostné, slávnostné a obradové nádoby (napr. veľkorozmerné svadobné hrnce a misy, cechové džbány a pod.). Hrnčiari vyrábali aj drobné úžitkové predmety – kahany na svietenie, svietniky, napájadlá pre hydinu, včelárske dymáky, cedáky, lieviky, kvetináče, kalamáre, hrnce na polievanie, konvy…
Oblasti výroby na Slovensku
Hrnčiarstvo na území Slovenska bolo jedným z najrozšírenejších remesiel od obdobia stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo ich dekóre. Niektoré väčšie regionálne celky postupne nadobudli charakter oblastí so spoločnými výrobnými a výtvarnými znakmi. Utvoril sa tak napr. okruh bardejovský, gemerský, liptovský, oravský, pozdišovský, pukanský.
Západné Slovensko. Hrnčiarstvo sa na západnom Slovensku rozvíjalo popri džbánkarstve – mladšom a technologicky odlišnom keramickom odvetví, ktoré je špecifické pre túto časť Slovenska. Niektoré lokality boli centrami oboch druhov výroby, keďže mnohé džbánkarské dielne vyrábali aj hrnčinu (napr. Veľké Leváre, Stupava, Modra, Senica). Hrnčiarske výrobky zo západného Slovenska odrážali rozvinuté poľnohospodárstvo a vinohradníctvo: vínové džbány, čutory, fľaše, mnohé s bohatou plastickou a reliéfnou výzdobou s motívmi hrozna a iného ovocia, vinohradníckym náradím a iniciálami vlastníkov, veľkorozmerné varné hrnce s plastickým nalepovaným dekórom, formy na pečenie. S náboženským životom oblasti súvisela výroba drobných sakrálnych predmetov: hlinené plastiky patrónov, nádobky na svätenú vodu. Najznámejšími centrami výroby boli Bratislava, Čunovo, Devín, Šamorín, Trnava, Pezinok, Šaštín, Marianka. Šaštín a Veľké Leváre boli dôležitými strediskami výroby čierneho riadu. V Modre sa vyrábala keramika zdobená zatekaným (trasákovaným) dekórom. V severozápadnej časti Slovenska boli známymi hrnčiarskymi strediskami Beluša a Žilina.
Stredné Slovensko. Približne do prvej polovice 20. storočia bolo na strednom Slovensku niekoľko oblastí hrnčiarskej výroby: Pukanec a okolie (Antol, Banská Štiavnica, Beluj, Brehy, Krupina, Nová Baňa, Prenčov, Rudno a i.), Banská Bystrica a okolie (Ľubietová, Sielnica, Tajov, Vlkanová a i.), Horná Nitra a Turiec (Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Prievidza, Slovenské Pravno a. i.), Orava (Podbiel, Trstená, Oravský Biely Potok, Tvrdošín), Liptov (Hybe, Ružomberok, Štrba, Važec a. i.), Novohrad a Hont (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Divín, Halič a i.). Na hrnčiarsku výrobu bol bohatý gemerský región, kde pôsobili mestské (Jelšava, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava a. i.) i dedinské dielne (Držkovce, Meliata, Šivetice, Licince a i.). Popri dielňach, ktoré sa špecializovali na úžitkový riad (napr. Brehy), vynikli niektoré strediská vysokou výtvarnou úrovňou svojich výrobkov. Napr. Pukanec bol známy reprezentatívnymi cechovými džbánmi s bohatým rastlinným aj figurálnym dekórom a textovými nápismi (citátmi a veršami). Keramika z obce Beluj bola zdobená unikátnou škrabanou sgrafitovou technikou. Osobitou farebnosťou a dekórom sa vyznačuje aj keramika z Trstenej a výrobky gemerských hrnčiarskych stredísk. Niektoré stredoslovenské dielne vyrábali okrem bežného úžitkového riadu aj špeciálny sortiment: napr. v Novej Bani to bola drobná figurálna plastika, dielne v Tajove robili fľašky v tvare knižky. V Novohrade a Honte (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Poltár a. i.) sa vyrábala aj stavebná a technická keramika (škridle, rúry, dymníky, výplne do taviacich pecí).
Východné Slovensko. Východoslovenský región bol oblasťou s mnohými hrnčiarskymi strediskami už v období stredoveku. Záznam z roku 1416 dokladá existenciu hrnčiarskej výroby v Pozdišovciach. Roku 1475 v Bardejove vznikol vôbec prvý hrnčiarsky cech na našom území. V 16. storočí, v období rozmachu cechov, ich bolo najviac založených práve vo východoslovenských mestách (Košice, Spišské Podhradie, Prešov, Sabinov, Kežmarok, Levoča, Stropkov, Spišské Vlachy), neskôr sa hrnčiarske remeslo rozšírilo aj v iných mestách a obciach (Humenné, Michalovce, Sečovce, Stropkov a. i.). Pre oblasť východného Slovenska bol typický štíhly džbánok, ktorý sa zdobený prevažne rastlinným dekórom vyskytoval v mnohých variantoch. Vo väčšine stredísk výroba zanikla na rozmedzí 19. a 20. storočia, tradície hrnčiarskej výroby sa zachovali v mestských dielňach v Bardejove, Prešove a Snine, no najväčšou intenzitou výroby vynikla obec Pozdišovce, ktorá nadobudla medzi ostatnými strediskami osobitné postavenie. Hrnčiarstvo sa tu vyvinulo ako typické dedinské remeslo, popri ktorom sa hrnčiari venovali aj roľníctvu, výroba sa však orientovala na širší než len lokálny trh. Pozdišovské hrnčiarstvo sa ďalej inovatívne rozvíjalo a stalo sa známym najmä po roku 1945 v dôsledku pôsobenia ÚĽUV-u, vďaka ktorému sa udržala alebo obnovila výroba tradičných vzorov aj v iných historických centrách hrnčiarstva na Slovensku.
Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky v podobe ložísk hrnčiarskej hliny vrátane rôznofarebných hliniek (engob), zdrojov sklovitej glazúry (najmä z hút v Banskej Štiavnici) a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov v peciach. Hrnčiarsky riad sa vyrábal z hrubej neplavenej hliny, ktorá má väčšinou červenohnedú farbu. V južnej oblasti stredného Slovenska sa vyskytovala a používala aj biela hlina. Hrnčiari využívali miestne zdroje hliny alebo zdroje z blízkeho okolia, pričom často miešali hlinu i z viacerých miest. Vypálením nadobúda hrnčiarska hlina ohňovzdorné vlastnosti, v hrnčiarskych nádobách možno variť, piecť i smažiť.
Získavanie a príprava hrnčiarskej hliny patrili k fyzicky najnáročnejším prácam. Hlina sa kopala ručne buď v hlinisku, alebo v jamách hlbokých až do 5 metrov a cez zimu sa nechávala premrznúť. Uskladňovala sa na chladnom mieste chránenom pred počasím a predtým, ako sa dostala na kruh, sa ďalej spracovávala prekopávaním, ubíjaním, strúhaním, hnetením, šliapaním, rezaním, mletím na hladkú tvárnu hmotu zbavenú nečistôt. Tento zdĺhavý a namáhavý proces zjednodušilo a urýchlilo až v 20. storočí zavedenie najprv ručných, neskôr elektrických mlecích strojov, v ktorých sa hlina zjemňovala opakovaným pretláčaním medzi dvoma valcami.
Na výzdobu sa používali náčrepky, ktoré sa ako krycie farby nanášali na nevypálený črep alebo prvýkrát vypálený črep. Boli nimi hlinky zemitého pôvodu – engoby, ktoré sa kopali súčasne s hrnčiarskou hlinou a poskytovali prírodnú farebnú škálu od bielej cez odtiene červenej až po hnedé, v závislosti od obsahu zlúčenín kovov, najmä železa, prípadne sa kombinovali a dali vzniknúť ďalším farbám. Náčrepky nezemitého pôvodu (na princípe oxidov kovov) hrnčiari buď kupovali (hnedá, modrá), alebo si ich vyrábali sami (zelenú farbu zo zoxidovanej medi) a následne miešali so zemitými hlinkami. Pred používaním sa hlinky rozmočili vo vode a – aby boli dostatočne jemné – premleli sa s vodou na mlynčeku. Zmes hliniek nemohla byť ani riedka (pri vypaľovaní by zhorela), ani hustá (odpadla by).
Na mnohé výrobky sa nanáša priehľadná bezfarebná alebo farebná glazúra, ktorá pálením priľne k črepu a spolu s engobami zvyšuje odolnosť a najmä nepriepustnosť výrobkov. Glazúra je tenký sklený povlak na povrchu výrobkov a vzniká ako odpadový materiál pri spracovávaní striebra (oxid olovnatý). Kupovala sa vo forme šupinkovitého prášku alebo ako kusová glieda, tĺkla sa v drevenej stupke a niekedy sa k nej pridávalo i rozdrvené sklo. Vedno s vodou sa táto masa premlela na mlynčeku a následne zriedila.
Zdroj: uluv.sk
