Drumbľa (iné názvy: dromľa, drmľa, drumlica, grumbla, bzučák, brnkáš) je ľudový hudobný nástroj patriaci do skupiny idiofónov.
Pochádza zrejme z Ázie; na čínskej kresbe z 3. storočia pred Kr. je vidieť hudobník hrajúci na drumbľu. Do Európy sa dostala z východných plání Kazachstanu a bola známa už starým Rimanom. V európskych krajinách bola drumbľa celkom bežným hudobným nástrojom. Na území Slovenska ju rozširovali najmä rómski kovotepci. S prvými európskymi osadníkmi sa tiež dostala do Ameriky.
V Európe sa vyrába zo železa, ale v Ázii sa dodnes vyrezáva z bambusu alebo palmového dreva. Pozostáva z otvoreného rámčeka, do ktorého je vkovaný pružný kovový jazýček.
Aj keď je mnoho rôznych tvarov a veľkostí tohto nástroja, prevláda tvar gréckeho písmena Ω (omega) s predĺženými nožičkami. Pri kovových drumbliach býva rámček ohýbaný z prútu alebo kovaný. Do výkovku potom bývajú vlisované magické znaky.
Výraznosť tónu nástroja je citlivo závislá na štrbine medzi jeho jazýčkom a nožičkami. Má byť čo najmenšia. Dobrý nástroj zaznie svojim základným tónom aj bez brnknutia pri samotnom presatí vzduchu štrbinou, podobne ako jazýček harmonikového „hlasu“. Farebnosť tónu je závislá na šírke jazýčka a na dĺžke štrbiny. Výšku základného tónu udáva dĺžka a hmotnosť jazýčka, môže však byť menená v širokom rozsahu závažíčkom na jeho konci. Tým môže byť aj hlboko a farebne znejúca drumbľa malá.
Jazýček dobrého nástroja musí byť strihaný pozdĺž valcovacích vlákien planžety resp. páskovej ocele valcovanej za studena. Drumbľa znie najvýraznejšie s hranatým rámčekom z nástrojovej ocele (klinovica). Prút má byť do tvaru rámčeka ohýbaný proti jeho hrane tak, aby vytvoril ostrú štrbinu. Povrchová úprava nástroja nesmie byť robená luhovaním (prípravky typu brunigal a pod.).
Koncertná kovová drumbľa môže byť doplnená nástavcom, navareným na jej chrbtovej časti, s cieľom upevniť zvukový snímač. Jazýček môže byť zasunutý a upevnený do štrbiny rámčeka príložkou (sa skrutkou) alebo klinkom. Takto môže byť výmenný a jemne laditeľný do základného tónu. Pri zakovaní jazýčka do rámčeka môže byť drumbľa dolaďovaná aj zmenou uhlu ohybu v jeho kolienku.
Hráč drží drumbľu väčšinou v ľavej ruke a pevne ju tisne proti pootvoreným perám alebo až zubom – hornú nožičku nástroja proti hornej pere (zubom) a dolnú proti pere (zubom) spodnej. Ukazovákom pravej ruky sa brnká na koniec jazýčka voľne kmitajúceho uprostred rámčeka a medzi perami (zubami), čím sa vytvára charakteristický tón. Brnkanie je možné oboma smermi, najmä pri rýchlych zmenách tónu a tempa hrania. Hra na perách môže byť len o niečo menej výrazná, ako na zuboch, je však jemnejšia a netrpia pri tom zuby hráča. Profesionálny hráč udrží nástroj medzi perami bez pomoci ruky, ktorú má potom voľnú. Ústna dutina funguje ako rezonátor aj zosilňovač – premiestňovaním jazyka, tvarovaním ústnej dutiny a zmenami intenzity dýchania sa mení výška a sila tónu.
Rytmickým presávaním vzduchu štrbinou pri hraní sa dosahuje efekt vlastného neprízvučného a farebného sprievodu, takzvaného kontrovania. Drumbľa sa používa ako nástroj sólový a to až koncertný, alebo sprievodný. Sú známe nahrávky na drumbli napr. J. Peška na LP platniach so Slovenským rozhlasovým orchestrom v Bratislave.
Pri hraní na drumbli je treba byť opatrný, pretože náraz jazýčka do zubov je bolestivý a môže spôsobiť trvalú fraktúru zubov, skutočne nešikovnému hráčovi hrozí priškripnutie perí medzi rámček a jazýček drumble.
