Ľudové tance sprevádzajú Slovanov celý život. Ide o kultúrne dedičstvo, ktoré nám vo svete robí dobré meno ešte aj dnes. Vedeli ste však, že slovo folklór vzniklo až omnoho neskôr, a to spojením anglických výrazov “folk” (ľud) a “lore” (znalosti)? Pôvodný význam tohto pojmu znamená “to, čo ľud vie” a presne odzrkadľuje to, čo Slovania vedeli najlepšie – tancovať, spievať a zabávať sa.
Prvé zmienky o Slovanoch ako tanečníkoch a hudobníkoch pochádzajú už zo 6. storočia. V tom čase šlo o obradné aj zábavné ľudové tance, z ktorých sa niektoré zachovali až dodnes. Tradičné ľudové tance však vznikali na vidieku, kde ich vymýšľali roľníci, remeselníci, zbojníci a pastieri. Ľudové tance v priebehu rokov ovplyvňovali jednotlivé historické obdobia, náboženské, spoločenské a národné zmeny.
Z hľadiska histórie ľudové tance rozdeľujeme na:
- obradovo-magické tance, kde patria fašiangové tance alebo chorovody
- tance roľníckej kultúry, ktoré tvoria mládenecké tanečné kolesá a krútivé tance
- tance pastierskej a zbojníckej kultúry, kde patrí známy Jánošíkovský odzemok
- novouhorské tance, medzi ktoré patria verbunk a čardáš
- západoeurópske tance, kde zaraďujeme novšie ľudové tance, ako valčík, polku a mazurku
Mužské ľudové tance patria k najstarším a zvyčajne sú doplnené o rôzne predmety, ako valašku, klobúk či palicu. Medzi základné sólo tance patria:
- mládenecké tance, ako skoky, rozkazovačky, šórové a cifrované
- odzemky, ako kozačik, či hajduk
- medviedky a verbunky
Ženské tance boli zvyčajne skupinové a dievky málokedy tancovali sóla. Tieto tance sa delia na:
- chorovody, ako Hoja, Ďunďa, Bránička, Omilienci a jarné chorovody s Morenou
- kolesá, kde patrí známa karička
- cipovičky a cindrušky
Najväčší repertoár ľudových tancov však tvoria párové tance. Tie poznáme, ako:
- krútivé tance, počas ktorých sa pár krúti na jednom mieste. Patria sem staršie verzie týchto tancov, ako krucena, friškí, do vysoka, do skoku, sellácka a vrcená. K novším krúteným tancom zaraďujeme, napríklad čardáš.
- folklorizované spoločenské tance tvorí polka, valčík, mazurka, sotýš a ďalšie
Nebyť tanečných zábav, neboli by ani ľudové tance. Tie sa totiž rozvíjali a zachovávali práve vďaka veseliciam. Postupný zánik týchto tanečných príležitostí sa odrazil aj na vytrácaní ľudových zvykov a tanca. Voľakedy sa totiž tanečné zábavy, nazývané muziky, konali každú nedeľu.
Ľudové tance boli tiež dôležitou súčasťou sviatkov a kalendárnych zvykov. Divoké ľudové veselice sa konali na sviatky, ako fašiangy, Veľkú noc, stavanie májov a následne váľanie májov, počas majálesov, na sv. Jána, kedy boli jánske ohne, na Turíce a v čase, keď sa skončila žatva, teda na dožinky. Obľúbené boli aj Katarínske zábavy, ako posledné pred adventom, a Štefanské zábavy, ako prvé po advente. Podľa povery totiž tým, ktorí v čase pôstu alebo adventu tancovali, mali po smrti trčať nohy z hrobu.
Najvýznamnejšie tanečné zábavy však boli pri rodinných oslavách, a to na krstiny, pri prijímaní do mládeneckého alebo dievockého stavu a pri regrútskych odvodoch. Za najväčšiu tanečnú príležitosť sa považovali svadby, kde ľudové piesne a tance patria dodnes. Folklórne tance si na svadbách pripomíname minimálne pri polnočnom čepčení, kedy sa neveste sníma vienok a ženíchovi pero. Tradícia potom nadväzuje na redový tanec, ktorý symbolizuje premenu nevesty na ženu.
Zdroj: unidc.sk
